História

Z beznádeje vznikla Radosť

Keď nám ochorel syn Vladko, mal 10 rokov. Rozmýšľali sme, kam ho umiestnime lebo v našom meste nebola škola, ktorú by mohol navštevovať, a ani žiadne sociálne zariadenie. Striedali sme nemocnicu s detskou psychiatrickou liečebňou v Hrani. Tak sme sa trápili 9 rokov. Boli to pre nás s manželom „muky“ dať choré dieťa preč od seba. V tom čase som pracovala v školstve. Učila som hudbu a etiku. Rozveseľovala som zdravé deti a srdce mi plakalo, že sa nemôžem postarať o svoje. Po nociach som nespávala a zapisovala si riešenia. Vladko málo komunikoval: to, čo cítil, bolo v jeho očiach – raz to bol strach, inokedy láska. Darilo sa nám rozprávať sa cez kresby. Vždy robil pokroky. Tešila som sa každej maličkosti. Hoci nekomunikoval, v Prahe v nemocnici opakoval vždy dve vety: „Mami, ja sa chcem s tebou rozprávať“ a „Mami, je doma všetko v poriadku?“  Bolo mi umožnené tri týždne byť s ním na detskej psychiatrii hospitalizovaná ako rodič. Bola to pre mňa veľká škola. Pomáhala som deťom, kde sa dalo. Častokrát som Vladka počúvala a zapisovala dlho do noci, čo mi rozprával. Boli to „domotané iracionálne veci“(prepáč Vladko), ale postupne som v tom začala objavovať symboly, ktoré mi naznačovali ďalšie kroky na ceste k jeho pomoci a ku zmenám v rodine. Keď bol malý, neakceptovali sme ho, presadzovali sme svoju vôľu a nie jeho. Teraz, keď som ho dvakrát akceptovala (pri počúvaní i písaní) pri jeho tzv. „táraninkách“, cítil, že to, čo hovorí, sú veľmi dôležité veci. Tešila som sa, že sa uvoľnil, rozhovoril, nič som mu nevyvracala a neusmerňovala ho. Pritakávala som. Jeho iracionálne myslenie, samozrejme, aj vďaka medikamentóznej liečbe bolo zrazu preč.

Zakladateľkou Združenia príbuzných a priateľov „Radosť“ sa teda stala Mgr. Drahoslava Kleinová – mamička duševne hendikepovaného syna, ktorá ako aj mnohí ďalší rodičia cítila potrebu integračného a rehabilitačného zariadenia pre psychicky hendikepovaných. Takéto zariadenie v Košiciach v tom čase chýbalo. Občianske združenie príbuzných a priateľov „Radosť“ bolo na Ministerstve vnútra SR zaregistrované 14. novembra 1997.

Pani Kleinová je autorkou viacerých pilotných projektov pre integráciu a osvetové projekty. V roku 1998 sa k nej pridal manžel Mgr. art. Vladislav Klein, s ktorým tieto projekty realizovali.

  • Rok 1998 – autorka a koordinátorka projektu pre reintegráciu ľudí s duševnými poruchami do spoločnosti
  • Rok 1999 – autorka projektu Verejnosť a tolerancia“
  • Rok 2000 – autorka a koordinátorka projektu:  „Psychorehabilitačné pobyty“
  • Rok 2001 – autorka a koordinátorka projektu pre deti s duševnými poruchami
  • Rok 2003 – projekt „Duševné zdravie si chráň“

Supervíziu nad ich činnosťou mal Prof. MUDr. Jozef Kafka, DrSc., PhDr. Milana Kovaničová CSc. a odborný tím Psychiatrickej kliniky Tr. SNP v Košiciach. Po nadobudnutých praktických skúsenostiach, ktoré manželia Kleinovci pri práci a starostlivosti o duševne hendikepovaných za 7 rokov získali sa postupne pri terapeutických činnostiach v Klube duševného zdravia zrodila myšlienka založiť Rehabilitačné stredisko. Od roku 2002 za finančnej podpory ÚKSK v Košiciach ZPP „Radosť“ poskytovalo sociálne poradenstvo a sociálnu prevenciu pre túto marginalizovanú skupinu občanov.

Pri príležitosti 5. Výročia vzniku ZPP „Radosť“ sa Lucia Šaráková zhovárala s jeho zakladateľkou – pani Mgr. Drahoslavou Kleinovou. Rozhovor v sebe zahŕňa stručnú históriu vzniku ZPP „Radosť“, ako aj rady pre iných, či zhodnotenie situácie po spomínaných piatich rokoch fungovania združenia.

„Rozhodli ste sa odísť zo školstva v období, keď sa združenie začalo rodiť. Čo nasledovalo ďalej?“

„Všetko sa začalo na konferencii v Michalovciach. Spoznala som tam fantastických a zanietených ľudí pre túto spoluprácu. Nasledoval kontakt na PhDr. Milanu Kovaničovú CSc., a tak sa začala rozvíjať spolupráca s Psychiatrickou klinikou. Vždy nám vyšli v ústrety. Z pôvodného F klubu vznikol Klub duševného zdravia. Projekty, ktoré vznikli na reintegráciu  som písala úplne sama. Manžel mi robil oponenta a spolupracovníka pri ich uskutočňovaní. V združení nahrádzal otcovský prístup, ktorý v rodinách často chýba. Medzi členmi združenia vládne harmónia ako v dobrej rodine. Projekty sme predkladali odborníkom na posúdenie a hľadali nadácie. Natrafili sme na humánnych ľudí – IQ Servis, a.s. Košice a ďalších. Štát si nás málo, alebo vôbec nevšímal. Ďalej nasledovala rekvalifikácia v oblasti sociálnej práce, vzdelávanie a výcvik z psychoterapie, muzikoterapie, sociálnej psychiatrie, tiež aktívna účasť na medzinárodných konferenciách doma i v zahraničí.“

K „Radosti“ neodmysliteľne patria jej dlhoroční spolupracovníci. Ako vníma činnosť združenia z oblasti 3. sektora Ing. Zuzana Kalináčová – riaditeľka SAIA (Slovenská Akademická Informačná Agentúra), Košice, n.o.?“

„Aby mohli získať podporu potrebnú pre realizáciu konkrétnych projektov a služieb, museli hneď od začiatku prekonávať bariéry, ktoré existovali a ešte stále existujú voči psychicky chorým ľuďom. Paradoxne veľmi namáhavé bolo presviedčanie zástupcov donorských organizácií a nie len „laickú“ alebo „širokú“ verejnosť. Po piatich rokoch existencie má združenie za sebou viac úspešných projektov, ktorými sa otvorili dvere mnohým nešťastným ľuďom k zlepšeniu ich osobnej situácie. Ako jedna z mála organizácií v neziskovom mimovládnom sektore nadviazala spoluprácu so zástupcami firiem a ďalšími podobnými organizáciami doma i v zahraničí. Napriek úspechom v odbornej práci Združenie „Radosť“ aj iné neziskové mimovládne organizácie musia neustále čeliť tlaku, ktorý ohrozuje finančnú udržateľnosť, a tým aj ich existenciu. Nachádzajú sa v situácii, keď súkromné zahraničné finančné zdroje zo Slovenska ustupujú, domáce ešte prakticky neexistujú a štátna pokladnica má problémy financovať bazálne funkcie štátu.“

„Za vami je 5 rokov, čo ďalej?“

„Mám krásne vízie a je nádherné rozdávať sa pre druhých ľudí, ktorí nás potrebujú a dôverujú nám. Je tu však množstvo vysoko náročných a rôznorodých úloh, ktoré dlhodobo nemôžu ťahať len nadšení jednotlivci. Každý je nahraditeľný. Ak by som sa rozhodla pre odchod, želám si do budúcna, aby naša päťročná práca nezanikla a našla zmysel v našich pokračovateľoch, ktorým týmto otváram dvere a prajem veľa šťastia.“

V septembri 2004 Mgr. Drahoslava Kleinová spolu s manželom Mgr. art. Vladislavom Kleinom pripravili a zrealizovali pilotný projekt Rehabilitačné stredisko „Radosť“ na Bauerovej ul. č.1 (Sídlisko KVP). Toto zariadenie slúži pre celé mesto Košice.

Naďalej odborne spolupracujú s I. Psychiatrickou klinikou Univerzitnej nemocnice L. Pasteura na Tr. SNP pod vedením MUDr. Evy Pálovej PhD. Ďalšími spolupracovníkmi sú  PhDr. Milana Kovaničová CSc., MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhDr. Alžbeta Hájková a ďalší.

Prvú finančnú podporu, ako aj finančné podpory do všetkých projektov od roku 1998 poskytol IQ Servis a.s. Košice – Generálny sponzor. Nadácia Pontis odmenila firmu IQ Servis a.s. za dlhoročnú spoluprácu cenou Via bona Slovakia. Od 2.septembra 2004 Rehabilitačné stredisko „Radosť“ financuje ÚKSK – Košice, jednotlivé realizované projekty, darcovia a 2% z daní občanov.